Metropolita Rastislav poskytl rozhovor k 13. roku svojej biskupskej služby

Metropolita Rastislav, Primas PCČZS. Zdroj: eparchiapo.sk

V nedeľu 18. novembra 2012 bol Jeho Blaženost Rastislav arcibiskup prešovský a metropolita českých zemí a Slovenska v katedrálnom chráme svätého kniežaťa Alexandra Nevského v Prešove vysvätený na biskupa a intronizovaný za arcibiskupa. O necelé dva roky ho Snem Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku zvolil za metropolitu.

Ako uvádza Tlačové oddelenie Úradu Prešovskej pravoslávnej eparchie, Jeho Blaženosť pri príležitosti 13. výročia Jeho biskupskej služby poskytol rozhovor, v ktorom sa vrátil k začiatkom svojej služby, k najdôležitejším duchovným momentom a k výzvam, ktorým čelí Cirkev dnes.

Prinášame vám niektoré časti z rozhovoru pre Tlačové oddelenie Úradu Prešovskej pravoslávnej eparchie:

Keď sa obzriete späť na začiatok svojho pôsobenia, s akými očakávaniami a víziami ste vstupovali do služby biskupa?

Čo sa týka očakávaní, pre službu biskupa platia rovnaké princípy ako pre duchovný život každého kresťana: vidieť veci triezvo, neupadnúť do sebaklamu a nemať nijaké očakávania. Spomínam si, ako nám kedysi počas postgraduálneho štúdia jeden z prednášajúcich položartom-polovážne zdôrazňoval, že príčinou mnohých problémov v manželskom živote sú práve očakávania – vraj ak nič neočakávaš, nebudeš sklamaný. Vtedy sme sa na tom smiali, ale pribúdajúce roky a životné skúsenosti ukázali, aká hlboká pravda bola ukrytá v jeho slovách.

S víziami je to asi podobné. Môžeš mať plnú hlavu skvelých nápadov, ale ich realizácia nezávisí len od teba: vždy je to o Bohu a ľuďoch okolo teba. Myslím si, že každý biskup vstupuje do svojej služby s odhodlaním byť podľa vzoru Christa dobrým pastierom svojich kňazov i veriacich. Toto predsavzatie si niekedy vyžaduje mnoho síl, pokory a trpezlivosti, ale ja pevne verím, že mi Boh pomôže prispieť k tomu, aby pravoslávni kresťania na Slovensku boli vždy súdržným spoločenstvom, ktoré si na jednej strane váži a zachováva svoje tradície, no zároveň je otvorené svetu a výzvam doby, v ktorej žije.

Ktoré momenty a udalosti vo svojej biskupskej službe považujete za najvýznamnejšie – či už z hľadiska úspechov, neúspechov alebo zlomových skúseností?

Vo vzťahu k úspechom či neúspechom v biskupskej službe mi nenapadá výstižnejšia odpoveď než tá, ktorú dal kedysi apoštol Pavol o svojom živote apoštola: „Ak sa treba chváliť, budem sa chváliť svojou slabosťou" (2 Kor 11, 30). On hovorí, že základným kameňom Cirkvi je Christos a že každý kresťan – nielen kňaz či biskup – na tomto základe niečo stavia: niekto zlato, striebro či drahokamy, iný drevo, seno alebo slamu (1 Kor 3, 11-12). Až skúška časom ukáže, čo z nášho úsilia možno považovať za úspech, a čo bolo nezdarom. Trinásť rokov v živote človeka nie je málo, ale na bilancovanie úspechov či neúspechov v rámci našej eparchie či miestnej Cirkvi je to stále pomerne krátka doba.

Iná vec je zlomová skúsenosť. Pre mňa sa takou stala pandémia ochorenia covid pred niekoľkými rokmi. Pomohla mi uvedomiť si, aký nevyspytateľný je svet, v ktorom žijeme, a akým vzácnym Božím darom je ľudský život a zdravie. Neistota a obavy sa nevyhli ani prostrediu našich cirkevných obcí, ale mnohým duchovným pomohli jasnejšie vnímať, že ako klerici nesieme zodpovednosť nielen za duchovný život, ale aj za fyzické zdravie našich veriacich. Mne osobne toto obdobie pomohlo lepšie pochopiť miesto, význam a moc modlitby v každodennom živote. Priviedlo ma k tomu, aby som si urobil poriadok nielen v každodennom rozvrhu, ale aj vo svojich krátkodobých cieľoch a dlhodobých plánoch. V mnohom to bola bolestná, ale veľmi užitočná skúsenosť.

Ako sa podľa vás zmenila duchovná atmosféra v cirkevných obciach a aké sú dnes najväčšie duchovné potreby veriacich?

Hovoriť o zmenách duchovnej atmosféry v našich cirkevných obciach je náročné, pretože sa medzi sebou výrazne líšia – a to nielen dejinami, zvykmi či liturgickými nápevmi, ale aj početnosťou svojich členov a ich vekovým zložením. Významnú úlohu pri formovaní duchovnej kultúry cirkevnej obce zohráva aj mestské alebo dedinské prostredie, v ktorom žijú veriaci.

Na východe Slovenska sa v posledných rokoch citeľne prejavuje odchod mladých za vzdelaním a prácou „do sveta". Stred a západ Slovenska naopak zažíva prílev utečencov a migrantov. Podľa mňa práve tieto dva faktory najvýraznejšie ovplyvňujú duchovnú atmosféru na našich cirkevných obciach v súčasnosti a v blízkej budúcnosti predstavujú pre nás jednu z najdôležitejších pastoračných výziev.

O duchovných potrebách veriacich sa nedá hovoriť izolovane od sociálnej reality. Mnohí obyvatelia Slovenska dnes zápasia s tým, aby si udržali dôstojné životné podmienky, čo prirodzene ovplyvňuje aj ich duchovné potreby a priority. O to väčšiu vďaku a uznanie si zasluhuje práca duchovných správcov cirkevných obcí, ktorí sa aj za takýchto náročných podmienok obetavo venujú kultivovaniu liturgického života, katechéze detí a mládeže, podpore rodín, vykonávajú charitatívnu a sociálnu prácu. Ich služba a osobný príklad sú podľa mňa jedným z najdôležitejších pilierov udržania a rozvoja duchovnej atmosféry cirkevnej obce.

Ako sa podľa vás menila slovenská spoločnosť za posledných trinásť rokov a ako tieto zmeny ovplyvnili cirkev?

Pominuli časy eufórie zo slobody po „nežnej" revolúcii a zmizli slogany o pluralite názorov. Pri pohľade na dianie na súčasnej politickej scéne mám niekedy dojem, že sa pozvoľna vraciame do doby, keď bol len jeden názor prípustný a správny – s jediným rozdielom oproti minulosti: dnes to tvrdia viaceré politické strany. Všade sa hovorí o polarizácii spoločnosti, ale za týmto javom sa skrýva oveľa viac, ako sa zdá na prvý pohľad.

Čo podľa vás spôsobuje narastajúcu polarizáciu spoločnosti, krízu hodnôt a prenášanie svetských konfliktov do cirkevného prostredia?

Niekedy sa mi zdá, že problém polarizácie spoločnosti sa podobá na mýtickú hydru – keď sa ti podarí dostať pod povrch jedného problému, objavíš ďalšie dva. Podľa mňa za polarizáciou spoločnosti stojí neochota človeka rešpektovať základné morálne princípy a dať svojmu životu duchovný rozmer. To je pravá príčina všetkých kríz, ktoré v súčasnosti zažívame: krízy identity (aj tej národnej, nielen rodovej), krízy hodnôt, ktoré sa niektorí tak vytrvalo usilujú relativizovať, krízy sebaúcty, úcty voči inému človeku a v konečnom dôsledku aj úcty voči Bohu.

Minuloročný atentát na premiéra Slovenskej republiky je varovaním, že tento problém už prekročil kritickú hranicu a je najvyšší čas, aby sme sa všetci vrátili ku kultúre pokojného dialógu, rešpektovania iného názoru a úprimnej úcte k ľudskej osobnosti a životu.

Aj keď som presvedčený, že cirkev by sa mala držať mimo politického diania, vždy sa jej budú dotýkať problémy spoločnosti a doby, v ktorej žije. V cirkevnom prostredí sa v poslednej dobe takisto sporadicky objavujú prejavy radikalizácie, dešpektu a intolerancie. Neteší ma to, ale ani neprekvapuje. Je to pochopiteľné – veď cirkev a spoločnosť žijú navzájom v sebe.

S akými vnútornými aj vonkajšími problémami cirkev v súčasnosti najviac zápasí?

Myslím si, že v súčasnej dobe cirkev nielen u nás, ale aj vo svete najviac zápasí so spomenutým troma „obrami" – radikalizáciou, dešpektom a intoleranciou – ktoré už roky trápia politiku i svetskú spoločnosť. Taktiky pokusov o „likvidáciu" svojho oponenta (vo všetkých zmysloch tohto slova) sa začínajú objavovať aj v cirkevnom prostredí.

Stačí, aby niekoho zvolili za biskupa, a hneď sa nájde človek, ktorý anonymne rozošle list, znevažujúci kandidáta. Vysviacku mu takmer s istotou niekto „osladí" zoznamom, v ktorom ho obviní zo všetkých predstaviteľných aj nepredstaviteľných hriechov, napr. z homosexuality – a keďže biskupi sú u nás zväčša mnísi, často sa im nevyhnú práve podobné narážky a posmešky. Ak sa predtým venovali pedagogickej činnosti, môžu takmer isto očakávať dnes také populárne obviňovanie zo zneužívania detí. Potom prídu všedné dni biskupského života – komentovanie a spochybňovanie jeho rozhodnutí, obviňovanie zo všemožných pochybení, podozrievanie z obohacovania sa na úkor cirkvi... Žiaľ, aj takéto skúsenosti prináša so sebou služba biskupa. Ako biskup viem, s kým mám do činenia (mám tým na mysli nepriateľa našej spásy), ale ako človeku je mi niekedy veľmi trpko.

Ako vyzerá ideálny vzťah medzi veriacim, kňazom a biskupom a kde vidíte jeho štrbiny?

Pre vzťahy v cirkvi platí to isté, čo všade inde – dobré vzťahy nemôžu jestvovať bez dôvery. V cirkevnom prostredí môže zlé slovo, nepodložené obvinenie alebo podozrenie napáchať ešte väčšiu škodu, pretože útočí na základný princíp života Cirkvi – narúša dôveru a lásku.

Niekedy mám pocit, akoby sme zabudli, aký chytrý a úskočný je náš duchovný protivník. Za svoj najväčší úspech považuje, ak sa mu podarí odvrátiť našu pozornosť od toho, čo skutočne môžeme zmeniť, a upriamiť ju na veci, ktoré nemôžeme ovplyvniť. A my potom bojujeme s veternými mlynmi namiesto toho, aby sme viedli ozajstný duchovný život, ktorý je predovšetkým introspekciou – pohľadom do vlastného vnútra a prácou na svojich vášňach, nie bojom s domnelými hriechmi našich blížnych. Je to podobné ako „básniť" o monastieri či potrebe obnovy mníšskeho života, a pritom zabúdať, že základným kameňom mníšskeho spoločenstva je požehnanie biskupa a sľub poslušnosti voči igumenovi.

Ľudia v súčasnosti hľadajú odpovede na mnohé otázky. Sú konfrontovaní rôznymi názormi, tlakom okolia a niekedy i blízkych ľudí. Ako je možné zostať verným viere a byť svetlom pre okolie? Čo vám dodáva nádej pri pohľade na budúcnosť cirkvi a spoločnosti?

Zostaneme verní viere, ak zostaneme verní Christovi. Svetlom pre svoje okolie budeme vtedy, keď budeme ozajstnými ľuďmi – s čistým srdcom, plným lásky a úcty. Abba Dorotej prirovnával srdce dobrého človeka k čistému zrkadlu, ktoré odráža Božie svetlo. Čím je čistejšie, tým viac lúčov odráža – nad tým by sme sa mali všetci zamyslieť.

Dve veci ma napĺňajú nádejou pri pohľade na budúcnosť cirkvi a spoločnosti. Prvá – že každý človek túži po dobre, aj keď si ho predstavuje rôzne. A druhá – že každé zlo sa napokon potrestá a zničí samo. Hoci som za svojich trinásť rokov biskupskej služby zažil mnohé – ako hovorí vladyka Sáva, „od svojich aj cudzích" – sláva Ti, Bože, za všetko!

 Celý rozhovor nájdete na stránkach: eparchiapo.sk

Dříve SPN informoval o tom, že Metropolita Rastislav během liturgie varoval před rostoucími spory uvnitř církve a vyzval věřící i duchovní, aby místo rozdělování usilovali o jednotu, pokoru a lásku.

Přečtěte si také