Od Cyrila a Metoda po dnešok: dejiny Pravoslávnej cirkvi na Slovensku

Zdroj: orthodox.sk

Pravoslávna cirkev je jedná, svätá, všeobecná, apoštolská a založil ju Spasiteľ Isus Christos. Vznikla pri Zostúpení Svätého Ducha na apoštolov, ktorí ju rozšírili do celého sveta.

Na dnešnom území Slovenska jej história začína príchodom sv. vierozvestcov Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu, kedy sväté moravské knieža Rastislav poprosilo byzantského cisára Michala o učiteľov viery. Tí na naše územie z Carihradu prišli v roku 863 a počas niekoľkoročnej misie učili slovanský národ Pravoslávnej viere. Neskôr však boli žiaci sv. Cyrila a Metoda vyhnaní a naše územie podliehalo tvrdej latinizácii. Pravoslávna tradícia sa zachovala najmä v oblasti východného Slovenska a medzi Rusínmi, ktorí zostali verní viere svojich otcov a jurisdikčne patrili pod Carihradský patriarchát.

V 17. storočí však v týchto oblastiach patrila pôda prevažne zemepánom západnej viery, ktorí chceli, aby aj ich poddaní boli príslušníkmi tej istej cirkvi. Podľa vzoru Brest-litovskej únie sa preto snažili presvedčiť tunajšie obyvateľstvo, aby uznalo pápeža za hlavu svojej cirkvi, pri zachovaní východného obradu, cirkevnoslovanského bohoslužobného jazyka a juliánskeho kalendára.

Páni sa následne usilovali pôsobiť na národ prostredníctvom jeho duchovných otcov, ktorí boli v tom čase tiež poddanými. Prisľúbili im, že ak podpíšu úniu a prejdú s veriacimi pod jurisdikciu Ríma, získajú pozemky a už nebudú musieť pracovať na pánskom. V roku 1646 sa tak na užhorodskom zámku zišlo približne šesťdesiat z vtedajších viac než osemsto pravoslávnych kňazov z nášho regiónu, aby podpísali spomínanú úniu s Rímom, známu ako Užhorodská únia. Tú však mnohí veriaci odmietali. Podobné „podpisové akcie“ boli organizované aj v ďalších regionálnych centrách počas nasledujúcich osemdesiatich rokov, no duchovní sa pevne držali viery svojich otcov. Posledný mukačevský pravoslávny biskup Dositej zomrel v Uhoľskom monastieri v roku 1735.

História Pravoslávia však pokračovala na dnešnom západnom Slovensku, kde sa počas veľkého sťahovania usídľovali srbské rodiny so svojimi kňazmi a biskupmi. Tí utekali pred Turkami a ako jediná miestna pravoslávna cirkev mala od rakúsko-uhorského cisára právo pôsobiť na našom území. Takto máme už z roku 1511 písomné zmienky o pôsobení pravoslávnych Srbov v Komárne, ale aj v Trnave a ďalších mestách.

Na počiatku 20. storočia silneli snahy o návrat obyvateľstva k Pravoslávnej viere. Bolo to aj pod vplyvom cestovania našich ľudí za prácou do USA, kde sa dozvedali, že aj keď majú rovnaký obrad a vieru ako ostatní pravoslávni, oficiálne patria pod Rím. S návratom domov sa mnohí vracali aj k Pravosláviu, čo však nebolo veľmi jednoduché.

Celej situácii veľmi pomohla misia ruských emigrantov, ktorí v čele s archimandritom Vitalijom (Maximenko) založili v roku 1923 pravoslávny monastier prep. Jova Počajevského v Ladomirovej. Zriadili tu aj tlačiareň, kde vydávali noviny „Pravoslavnaja Karpatskaja Rus“. Vďaka ich práci sa mnohé dediny vrátili späť k pravoslávnej viere. V tej dobe na území Československa pôsobili tri jurisdikcie – konštantínopolská, ruská zahraničná a srbská – štát uznával len srbskú. Počet pravoslávnych veriacich v roku 1929 stúpol na 130 000. Na území Slovenského štátu bola pravoslávna Cirkev ostro sledovaná a len trpená. Po roku 1945 malo Pravoslávie v československej spoločnosti značnú popularitu. Pretože Srbská pravoslávna cirkev po 2. svetovej vojne nemala dosah na dianie a život pravoslávnej Cirkvi v Československu, pravoslávni veriaci požiadali Ruskú pravoslávnu cirkev o prijatie do jej jurisdikcie. Bolo im vyhovené. Roku 1951 moskovský patriarcha Alexij udelil autokefalitu Pravoslávnej cirkvi v Československu.

V roku 1950 sa komunistická štátna moc rozhodla zlikvidovať tzv. gréckokatolíkov. Sledovala tým oslabenie vplyvu Vatikánu na spoločnosť. Veriaci mohli prijať latinský obrad alebo prejsť do Pravoslávnej cirkvi. Necitlivý postup komunistov vzbudil u mnohých averziu. Po obnovení tzv. gréckokatolíckej cirkvi v r. 1968 dochádzalo k mnohým útokom na pravoslávnych kňazov a násilnostiam voči pravoslávnym veriacim. K novej vlne nepokojov došlo v roku 1990 pri tzv. majetkovo-právnom vysporiadaní, kedy Pravoslávna cirkev na území Slovenska prišla o takmer všetok svoj nehnuteľný majetok. Napriek všetkému dokázala v priebehu 20 rokov postaviť viac ako 130 chrámov a nové cirkevné budovy.

Autokefalita cirkvi bola oficiálne potvrdená Ekumenickým patriarchátom v roku 1998 vydaním Tomosu. Po rozdelení Československa v roku 1993 vznikli dve právne jednotky – Pravoslávna cirkev v českých krajinách a Pravoslávna cirkev na Slovensku, ktoré si zachovali kanonickú jednotu a spoločnú Posvätnú synodu.

V súčasnosti má Pravoslávna cirkev v českých krajinách a na Slovensku dve metropolitné rady, štyri eparchie, jednu teologickú fakultu – Pravoslávnu bohosloveckú fakultu Prešovskej univerzity v Prešove – a niekoľko monastierov. Cirkev prevádzkuje filantropické zariadenia zamerané na deti, mládež a utečencov. Cirkevné obce poskytujú filantropickú službu núdznym. Cirkev sa zapája do ekologických a environmentálnych aktivít. Vydáva bohoslužobné knihy, teologickú literatúru, v Čechách oficiálny časopis Hlas pravoslaví a na Slovensku Odkaz sv. Cyrila a Metoda. V oboch častiach cirkvi pôsobia Bratstvá pravoslávnej mládeže, ktoré sú členmi Svetového bratstva pravoslávnej mládeže Syndesmos.

Podľa posledného sčítania obyvateľstva je na Slovensku 49 133 veriacich, čo je 0,9% z celkového počtu obyvateľstva. Slovenská časť cirkvi je členená na dve eparchie: Prešovskú pravoslávnu eparchiu, ktorej predstaviteľom a zároveň hlavou celej miestnej Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a  Slovensku je Jeho Blaženosť, Rastislav arcibiskup prešovský, metropolita českých krajín a Slovenska, a Michalovsko-košickú pravoslávnu eparchiu na čele s Jeho vysokopresvietenstvom Jurajom, arcibiskupom michalovsko-košickým.

Zdroj: orthodox.sk

SPN včera informovalo o tom, že arcibiskup Juraj slúžil v Taliansku.

Přečtěte si také