Pravoslávny kňaz Ján Sovič: Pokánie oživuje, kým hriech človeka umŕtvuje
Pravoslávny duchovný zo Svidníka hovorí o význame pokánia, nebezpečenstve hriechu a potrebe duchovnej obnovy.
Pravoslávny kňaz Ján Sovič (72) pochádza z Obručného v okrese Stará Ľubovňa. Po vysokoškolskom štúdiu na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte v Prešove a po vysviacke za kňaza pôsobil desať rokov v Mikovej, neskôr vo Svidníku, kde dodnes žije. S manželkou má dvoch synov a dve dcéry, ako aj štyri vnučky a dvoch vnukov.
Přinášíme vám jeho rozhovor pro Konzervativní Deník Postoj.
Na jednej kázni počas svätej liturgie ste povedali, že ten, kto nepracuje, nech ani neje. Ako ste to mysleli?
To sú slová svätého apoštola Pavla, ktorý veľmi dobre vedel, čo hovorí. Týka sa to ľudí, ktorí sú fyzicky zdatní, schopní, zdraví, ale na druhej strane sú možno leniví a nemajú pracovné návyky. Ľudia, ktorí nevytvárajú nejaké hodnoty, nemajú právo podieľať sa na ich konzumovaní. Nechcem byť konkrétny, ale ide o tých, ktorí sa roky rokúce ani len nezamysleli nad skutočnosťou, že sú nezamestnaní. Radšej budú na ulici, len aby akosi prežívali v istom stereotype. Jednoducho povedané, nevedia sa pohnúť z miesta.
Chcem tým obrazne povedať, že je potrebné z mlyna nielen vynášať, ale tam aj donášať. Samotný apoštol Pavol pracoval, a nielen on. Väčšina apoštolov bola rybármi, tvrdo pracovali, aby zabezpečili svoje rodiny. I sám Isus Christos vypomáhal v tesárstve, pretože jeho formálny otec a Máriin ochranca Jozef sa venoval tomuto remeslu. Je logické, že ten, kto chce žiť dôstojne, musí hľadať spôsoby, ako sa zamestnať a nehľadať výhovorky a dôvody na to, aby nepracoval.
Má v dnešnej súčasnosti šancu na prácu každý, kto chce naozaj pracovať?
Nazdávam sa, že kto chce pracovať, prácu si nájde. Môžeme nadávať na súčasnosť, že je taká alebo onaká, ale ten, kto je aspoň trochu iniciatívny a do istej miery aspoň trochu priebojný, tak si zamestnanie nájde. A s ňou aj zdroj obživy, aby mohol žiť dôstojne.
Keď je človek dlhšie nezamestnaný, môže to do jeho rodinných vzťahov vnášať napätie, neraz dochádza k situáciám ako nevera či alkoholizmus. Ako to riešiť?
Odporúčam začať pokáním, ktoré je návratom ku Christovi, k Bohu. Veľmi názorný príklad môžeme vidieť v pokání u márnotratného syna. A vidíme, ako reaguje otec, ktorý symbolizuje samotného Otca Nebeského, jeho lásku, ktorá mu nič nevyčíta. Z toho vyplýva, že pokánie je v našom živote veľmi dôležité, pretože sme len ľudia, ktorí nežijú v akomsi inkubátore, ale v reálnom svete, ktorý je plný zla, pokušenia, a ako hovorí svätý evanjelista Ján: „Kto by si myslel, že je bez hriechu, je luhár a niet v ňom pravdy.“Všetci hrešíme, a ako hovorí svätý Ján Zlatoústy: „Nie v tom je tragédia, že hrešíme, ale v tom, že nečiníme pokánie.“ Svätí Otcovia hovoria o pokání ako o novom krste. Bez neho niet spasenia. O pokání veľmi naliehavo hovoril aj Ján Krstiteľ pri rieke Jordán a na jeho slová nadviazal aj sám Isus Christos: „Čiňte pokánie, lebo sa priblížilo kráľovstvo nebeské.“
Pokánie je pre každého z nás veľmi aktuálne. Kto ho zanedbá, môže sa z neho stať unášaný oblak až tornádo, ktoré dokáže napáchať veľa zla. Práve obrátenie, vyznanie hriechov a ich oľutovanie brzdí človeka a redukuje jeho nevhodné správanie, umožňuje mu kráčať správnym smerom. Je potrebné a nevyhnutné pre náš každodenný život. Pokánie oživuje, kým hriech človeka umŕtvuje.
Čo robiť, ak má niekto pred spoveďou strach?
Ak má niekto strach, môžeme hovoriť o istom prejave zodpovednosti, uvedomení si, že ide o vážnu vec, ale už je na konkrétnom človeku, aby to zvládol sám. Samozrejme, k dispozícii je mu kňaz, aby ho usmernil, poradil mu a podobne. Ale aj dieťa, keď učíme chodiť, ono samo musí urobiť prvé kroky. Ja mu môžem byť nápomocný, môžem ho pridržiavať z oboch strán, ale kroky musí urobiť samotné dieťa.
Aj v tejto situácii je potrebné odhodlanie človeka, jeho záujem uvedomiť si svoj hriešny stav a prejaviť ľútosť nad doterajším spôsobom života, túžbu zmeniť sa a napraviť ho. Lebo v opačnom prípade, ako hovorí sám Christos: „Keď sa nepokajáte, zomriete vo svojich hriechoch.“ A to je čosi strašné.
Nepodceňujme hriech, lebo hriech je ako kvapka kyanovodíka, dokáže otráviť celý život. Pokánie je jediný hojivý balzam na našu dušu, ktorá je zjazvená ranami hriechu. Výzva na pokánie neskončila tým, že Jánovi Krstiteľovi bola odťatá hlava a bol akoby umlčaný. Hlas Jána Krstiteľa musí stále rezonovať v našich srdciach.
Ako možno, samozrejme s Božou pomocou, hriech v našom živote eliminovať, prípadne prekonať a nadobro ho odstrániť?
Poznám prípad jedného človeka, ktorý abstinoval desať rokov, no potom sa z neho stal ten istý alkoholik, akým bol predtým, lebo alkoholizmus je svojím spôsobom nevyliečiteľný. Ak sa niekto spolieha na Prednú Horu alebo psychiatriu, že tam ho vyliečia, tak to nie. Musíš sám sebe povedať to, čo si povedal spomínaný márnotratný syn: „Vstanem a vrátim sa k svojmu otcovi.“ Nebudem piť, nebudem hrať na automatoch, vzchopím sa a zamestnám sa, lebo ináč ma môj zlozvyk unesie niekam do neznáma, kde je istá už len smrť.
Otec Ján Sovič pripomína, že pokánie je cesta života. „Pokánie oživuje, kým hriech človeka umŕtvuje. Dokáže otráviť celý život,“ hovorí. „Hlas Jána Krstiteľa musí stále rezonovať v našich srdciach.“
Dnes SPN tiež písal o histórii pravoslávia na Slovensku.
