Kázeň metropolitu Rastislava: O odvahe pochybovať a hľadaní skutočnej viery
Pri príležitosti sviatku Antipaschy a nedele apoštola Tomáša sa k veriacim prihovorila Jeho Blaženosť Rastislav. Vo svojej kázni zdôraznil význam úprimnosti a nebezpečenstvo duchovného sebaklamu.
V nedeľu 19. apríla 2026 odvysielala slovenská televízia STVR priamy prenos slávnostnej archijerejskej svätej liturgie z chrámu sv. Jána Bohoslova v areáli Pravoslávneho kňazského seminára v Prešove. Hlavným celebrantom bol Jeho Blaženosť Rastislav, arcibiskup prešovský a metropolita českých krajín a Slovenska. Nižšie vám prinášame kompletný prepis jeho kázne, v ktorej sa zamýšľa nad odkazom „neveriaceho“ Tomáša pre dnešného človeka.
Kompletný prepis kázne:
Duchovní otcovia, bratia a sestry, všetci prítomní i sledujúci dnešnú Svätú liturgiu prostredníctvom televíznej obrazovky. Christos voskrese! Voistinu voskrese!
Trikrát spúst rôznych ľudí a trikrát spúst apoštolov môžeme vo Svätom Evanjeliu počuť vyznanie človeka, ktorý v Christovi spoznal Božieho Syna. Sv. Ján Krstiteľ, ktorý pri rieke Jordán uzrel ducha, ako v podobe holubice zostupuje na Spasiteľa, ho ako prvý spomedzi ľudí nazval Baránkom, ktorý sníma hriechy sveta a Božím synom. Lázarová sestra Marta pred vzkriesením svojho brata takisto vyznala: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Christos, Boží syn, ktorý mal prísť na svet." A napokon aj rímsky stotník a vojaci, ktorí boli prítomní pri ukrižovaní, keď videli zatmenie slnka, zemetrasenie a všetko, čo sa vtedy dialo, veľmi sa preľakli a zvolali: „Toto bol naozaj Boží syn."
Tieto tri svedectvá doplňajú tri vyznania Spasiteľových učeníkov. Natanaelovo: „Učiteľ, ty si syn Boží, ty si kráľ Izraela." Petrovo: „Ty si Christos, syn živého Boha." A Tomášovo: „Pán môj a Boh môj," ktoré zaznelo práve v dnešnom čítaní zo Svätého Evanjelia na prvú nedeľu po Sviatku Paschy, ktorá sa v cirkevnom kalendári nazýva Antipaschou, alebo Nedeľou apoštola Tomáša.
V biblickom ponímaní je nedeľa prvým dňom týždňa, dňom začiatku Božieho tvorenia a zároveň ôsmym dňom budúceho kráľovstva, v ktorom čas nebude. Podľa tohto chápania je Antipascha ako ôsmy deň po Christovom vzkriesení predobrazom budúceho Božieho kráľovstva, prvým dňom nového sveta, ktorý Christus svojou smrťou oživil. Sv. Gregor Teológ vo svojej homílii na túto nedeľu porovnáva duchovnú obnovu sveta s jarnou obnovou prírody: „Teraz nastala jar pozemská i duchovná, jar pre duše i telá, jar viditeľná a neviditeľná. Tiež by sme na nej mali účasť tam, keď sa premenení tu a obnoveným vstúpime do nového života v našom Pánovi."
Tento deň sa nazýva Nedeľou apoštola Tomáša na pamiatku jeho uistenia sa o skutočnosti vzkrieseného Christa. Ale aj pomenovanie Antipascha – pascha na miesto pasky – sa spája s menom apoštola Tomáša, keď pre neho nastala Pascha, osobné stretnutie so vzkrieseným Christom, až po ôsmich dňoch, teda o týždeň neskôr, než pre ostatných učeníkov. Keď učeníci rozprávali Tomášovi o vzkriesenom Christovi, neveril im, rovnako ako z počiatku neverili ani oni sami, keď ho uvideli – keď sa prekvapení a zmätení domnievali, že vidia ducha. Spasiteľ, aby presvedčil zmätených učeníkov, ukázal im svoje ruky, nohy, bok a dokonca pred nimi jedol.
Tomáš nebol spolu s ostatnými učeníkmi, keď sa im Ježiš zjavil a dokazoval im, že nie je duch ani prízrak, ale skutočný človek, ktorý vstal z mŕtvych v tele. V tele, ktoré bolo síce premenené, zbožštené a celé sa stalo duchovným, ale pritom neprestalo byť telom. Aké boli prvé slová, ktoré povedal Christus učeníkom, keď sa im po vzkriesení zjavil? Boli to slová: „Pokoj vám." Ako naliehavo znejú tieto slová v našich dňoch, keď provokácie a rastúce napätie v medzinárodných vzťahoch spôsobujú stále nové ozbrojené konflikty. Napriek nespočetným vojnám, ktoré sa tiahnu naprieč celými dejinami, ľudstvo ako by tvrdohlavo nechcelo uznať, že budovanie je lepšie než ničenie, pokrok dôležitejší než ruiny miest a že školy a nemocnice sú o mnoho potrebnejšie než zbrane či vojnové úkryty.
Apoštol Tomáš pri prvom zjavení Christa prítomný nebol. Keď mu ostatní učeníci vraveli: „Videli sme Pána," odpovedal im: „Kým nevložím svoj prst do jeho rán po klincoch, svoju ruku do jeho boku, neuverím." Pochybujúci Tomáš naháňa v našej duši určitý nepokoj. Čo ak my o vzkriesení Christa nepochybujeme najmä preto, že o ňom vôbec nepremýšľame? Výraz „neveriaci Tomáš" sa nám zdá byť jasný a zrozumiteľný a nevidíme dôvod zamyslieť sa hlbšie nad jeho príbehom. Často vnímame Tomášovu pochybnosť ako prejav slabosti. Veď na konci dnešného Evanjelia zaznievajú slová: „Blažení sú tí, ktorí nevideli a uverili." Radi sa rýchlo zaradíme medzi nich. Medzi tých, ktorí nevideli a predsa veria. Na pozadí našej údajnej viery sa nám apoštol Tomáš zdá byť maloverný.
On nám však pripomína prostú vec. Kresťan musí pochybovať. Pochybovať o sebe, o úprimnosti svojej viery v Boha, o právosti vlastnej duchovnej skúsenosti. Pretože viera nie je naivná dôverčivosť. Boh očakáva naše otázky. Nebojí sa našich pochybností. Je pripravený počúvať naše otázky a odpovedať na ne. A čím úprimnejšia bude naša otázka, nech by sa zdala byť akokoľvek trúfalá či znepokojujúca, tým mocnejšia bude Božia odpoveď. Tomáš nás upozorňuje, že život podľa viery je výzvou nasledovať Chrysta vedome a zodpovedne. Premýšľať o ňom, hľadať ho rozumom a úprimne. Práve preto dáva cirkev „neveriacemu" Tomášovi miesto, ktoré mu právom patrí, a každoročne mu venuje prvú nedeľu po Pásche. Lebo úprimnosť jeho viery sa pre nás ostatných stala zárukou jej pravdivosti. Ako hovorí svätý Gregor Veľký: „Tomáš zapochyboval, aby sme my nepochybovali. A keď sa dotkol Christových rán, uzdravil rany našej neviery."
Ozajstná viera sa začína úprimnou odvahou. Nebáť sa prísť ku Christovi so svojimi otázkami. Mnohí z nás sa neodvažujeme položiť otázky, ktoré nás naozaj trápia. Bojíme sa priznať svoje pochybnosti. Bojíme sa, čo si o nás pomyslí okolie. A tak sa v našich vzťahoch s Bohom i ľuďmi hromadí nepravda. Nepravda, ktorá sa skrýva za maskou zdanlivo pevnej, no v skutočnosti povrchovej viery. Mali by sme však vedieť, že žiť v sebaklamí je duchovne veľmi nebezpečné.
Asketická tradícia cirkvi pozná pojem prelasť – duchovný sebaklam. Ide o stav, keď človek začína veriť vlastným predstavám o svojej svätosti, múdrosti, výnimočnosti alebo duchovnej pokročilosti. Navonok sa môže zdať zbožný, no v skutočnosti sa vzďaľuje od pravdy. Nebezpečenstvo spočíva v tom, že sebaklam zatvára človeku duchovné oči. Kto si myslí, že už vidí jasne, prestáva hľadať svetlo. Svätí otcovia hovoria, že najväčšou prekážkou duchovného rastu nie je slabosť, ale pýcha, prezlečená za zbožnosť. Človek v prelesti si už nepripúšťa, že sa môže mýliť. Nepočúva rady druhých, nevidí svoje hriechy a postupne sa oddeľuje od pokory, jednoty a lásky, bez ktorých skutočný duchovný život nie je možný.
Presvedčený o svojej dokonalosti začína posudzovať a odsudzovať nie svoje reálne slabosti a hriechy, ale údajné nedostatky svojich blížnych. Ak človek v takomto stave zotrváva dlho, v jeho duchovnom svete nezostane kameňa na kameni. Všetko bude zničené. Jeho dobré vzťahy s ľuďmi, aj úcta voči cirkvi, ktorej pre neho nezostane nič sväté. Môže dospieť až do stavu, keď za všetko zlé, čo sa v jeho živote alebo vo svete deje, obviní samotného Boha, alebo vztiahne ruku na seba, či dokonca zabije iného človeka. Prelesti, tejto strašnej duchovnej chorobe, môže podľahnúť každý, kto sa spolieha iba na vlastný úsudok. Preto je také dôležité zachovať si pokoru a triezvosť a nájsť si skúseného sprievodcu, dôverníka a spovedníka na svojej duchovnej ceste.
Cesta von zo sebaklamania je jednoduchá, no pre človeka, ktorý ním trpí, nesmierne náročná. Ochota uvidieť pravdu o sebe. Jedine tá môže odvaľiť kameň z hrobu presvedčenia o vlastnej dokonalosti a vyviesť človeka na bezpečnú cestu pokory a ozajstného duchovného života. Pretože Boh vedie nie tých, ktorí si myslia, že sú dokonalí, ale tých, ktorí si uvedomujú svoju slabosť a to, že potrebujú jeho pomoc. Práve preto je ozajstná viera taká dôležitá – ozajstná viera, nie jej imitácie alebo falzifikáty. Tomáš nás nabáda k duchovnej odvahe prísť ku Christovi taký, aký sme. Boh očakáva naše otázky a nebojí sa našich pochybností. Chce však, aby sme ho hľadali úprimne. Potom sa aj nám môže stať to isté, čo sa prihodilo Tomášovi. Pochybnosť sa premení na vieru a vyznanie.
Osobná viera nie je niečo, čo sme ako bohaté dedičstvo dostali od cirkvi raz navždy. Treba ju neustále zachovávať, prehlbovať a rozširovať. Je to cesta bez konca. Kráčať po nej znamená prekonávať únavu a prekážky a víťaziť nad pochybnosťami. Je to cesta, ktorá si vyžaduje neustálu premenu človeka. Neprestajný boj s hriechom a vášňami a ťažkú prácu na očistenie vlastnej duše. Nech nám príklad apoštola Tomáša dodá odvahu, aby sme po tejto nekonečnej duchovnej ceste, ceste od pochybností k úprimnej viere, vždy vytrvalo napredovali.
SPN skôr informoval: Kyjevský patriarchát přijal do své struktury členy z Česka
