Metropolita Rastislav slúžil liturgiu na 20. výročie zosnutia vladyky Nikolaja
Bohoslužba v Nedeľu mýtnika a farizeja bola spojená so spomienkou na vladyku Nikolaja.
Jeho Blaženosť Rastislav, arcibiskup prešovský a metropolita českých krajín a Slovenska, slúžil v Nedeľu mýtnika a farizeja 1. februára 2026 v Katedrálny chrám sv. kniežaťa Alexandra Nevského v Prešove slávnostnú svätú liturgiu. Spolu s ním slúžili predstavený chrámu mitr. prot. Michal Švajko, jeromonach Milan Petrisko a archidiakon Maxim (Durila).
Bohoslužba bola venovaná spomienke na 20. výročie odchodu do večnosti arcibiskupa prešovského a metropolitu českých krajín a Slovenska vladyku Nikolaja, informuje Tlačové oddelenie Úradu Prešovskej pravoslávnej eparchie v Prešove.
Vo svojej homílii metropolita Rastislav poukázal na podobenstvo o mýtnikovi a farizejovi, ktoré podľa jeho slov každoročne pripomína blížiacu sa svätú Štyridsiatnicu. Zdôraznil, že ide o jedno z najdôležitejších období cirkevného roka, čas osobitnej modlitby, pokánia a duchovnej prípravy veriacich.
„Modlitba je jedným z najväčších darov, ktoré nám Boh dal. Hospodin nám daroval možnosť zhovárať sa s Ním, ako sa zhovárajú deti so svojím Otcom, a predkladať Mu svoje starosti, ťažkosti i slabosti – všetko, čo nás trápi," povedal vladyka.
„Čím vrúcnejšia je naša viera, tým viac sa nám chce modliť – a to nielen v čase problémov a skúšok, ale aj vo chvíľach radosti. Modlitba je pre dušu tým, čím je dych pre telo. Prináša človeku pokoj, zaháňa smútok a strach, zmierňuje bolesť a obnovuje naše spoločenstvo s Bohom i ostatnými ľuďmi. Človek, ktorý stojí na začiatku duchovnej cesty, si často nedokáže ani len predstaviť, akú hĺbku a moc môže mať modlitba. Skúsme sa preto z dnešného podobenstva naučiť to najpodstatnejšie – aká by naša modlitba mala byť a aká by byť nemala. Prečo Christos vyzdvihol modlitbu hriešneho mýtnika, ktorý stál v diaľke, neodvážil sa ani len zodvihnúť oči k nebu, bil sa do pŕs a hovoril: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu" (Lk 18, 13)? Pretože si uvedomoval svoju duchovnú chudobu, nehodnosť a hriešnosť pred Bohom a v srdci pociťoval potrebu pokánia – zmeny svojho života. Prečo Boh neprijal modlitbu spravodlivého farizeja? Pretože ju otrávil pýchou, samochválou a povýšenectvom. Sväté Písmo hovorí: „Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva blahodať" (1 Pt 5, 5). Boh sa pyšným protiví, lebo pýcha je základnou črtou diabla. Satan je zosobnením pýchy a všetci pyšní sa mu v tom podobajú," pripomenul vladyka.
Ako ďalej povedal, podobenstvo o mýtnikovi a farizejovi vyzdvihuje dve veľké cnosti – pokoru a pokánie – a zavrhuje dve ťažké, smrteľné vášne – namyslenosť a povýšenectvo. „Pokora a pokánie nás počas modlitby môžu ako dve krídla pozdvihnúť pred Boží trón, zatiaľ čo namyslenosť a povýšenectvo nás môžu úplne pripraviť o Božiu blahodať a spôsobiť náš duchovný pád. Bez výnimky totiž platí duchovný zákon: „Každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený" (Lk 18, 14)," doplnil vladyka.
„Z farizeja by sme si mali brať príklad v každodennom živote: nemali by sme byť vydierači, nespravodliví, cudzoložníci, podvodníci, rúhači ani klamári. V chráme by sme však mali stáť ako mýtnik a hovoriť Bohu: „Snažím sa vyhýbať všetkému, čo sa protiví Tvojej vôli, ale koľko vecí robím zle! Ako ďaleko je moje srdce od Teba! Tvoja vôľa je, aby som mal úprimnú lásku a úctu – k Tebe, k sebe samému – k svojmu telu i duši – ako aj ku všetkým ostatným. A predsa tak často zlyhávam: Hospodine, odpusť mi!" Ideálne by bolo, keby sme mali farizejove cnosti a mýtnikovu pokoru. My však často robíme pravý opak: pri skutkoch mýtnika nás zaslepuje pýcha farizeja," skonštatoval vladyka.
Podľa jeho slov sa neustále porovnávame s inými a tí sa nám takmer vždy zdajú o niečo horší než my. Odsudzujeme ich a ohovárame, lebo zabúdame na Božie prikázania i na to, akí sme v skutočnosti my sami. Neraz si dokonca nechceme vziať ani len dobrý príklad či poučenie od ľudí, ktorých nám Boh posiela pre našu spásu v ústrety, napriek tomu, že apoštol Pavol nás vyzýva: „Pamätajte na svojich vodcov, ktorí vám hovorili Božie slovo. Pozorujte, aký bol koniec ich života, a napodobňujte ich vieru" (Heb 13, 7).
„Pre mnohých z nás bol takýmto človekom dlhoročný arcibiskup prešovský a metropolita českých krajín a Slovenska vladyka Nikolaj. Predvčerom uplynulo dvadsať rokov od jeho odchodu do večnosti, no čas nezmazal spomienku na neho v srdciach tých, ktorí ho poznali a mali radi. Bol to človek, ktorý celý svoj život bezo zvyšku odovzdal Christovi a Jeho Cirkvi. Hoci nosil meno svätého Nikolaja, v deň sviatku ktorého sa narodil, jeho viac ako štyridsaťročné biskupské pôsobenie pripomína život proroka Mojžiša, ktorému Boh zveril pre Svoj vyvolený národ neľahké poslanie. Stál na čele Prešovskej pravoslávnej eparchie a neskôr aj celej našej miestnej Cirkvi v zložitom období, ktoré si vyžadovalo mnoho duchovných síl, diplomacie a prezieravosti. Pád komunizmu, nástup demokracie, výstavba nových chrámov i mnohé ďalšie spoločenské a cirkevné výzvy sa pre neho stali príležitosťou, a pre nás ostatných príkladom, ako možno prejaviť úprimnú vieru v Boha, dôveru v Jeho Prozreteľnosť a vernosť službe Cirkvi až do poslednej chvíle. Preto dnes osobitným spôsobom vzdávame Bohu vďaku za život a pôsobenie vladyku Nikolaja a prinášame modlitby za odpočinutie jeho duše. Nech mu Hospodin daruje príbytok medzi spravodlivými – tam, kde žiari svetlo Jeho tváre! A my, ktorí ešte pokračujeme vo svojej pozemskej púti, podľa jeho príkladu – ako hovorí svätý apoštol Pavol – odhoďme každú príťaž a hriech, čo nás opantáva a vytrvajme v behu, ktorý máme pred sebou (porov. Heb 12, 1)," povedal vladyka.
Ako ďalej povedal, mali by sme využiť nasledujúcich desať týždňov – sedemdesiat dní, ktoré nám zostávajú do Paschy – na to, aby sme získali pravú pokoru a pokánie, nevyhnutné pre našu spásu v Christovi.
„Zo srdca prajem všetkým, aby sa nadchádzajúca doba tohtoročného Veľkého pôstu pre každého z nás stala nielen obdobím telesnej zdržanlivosti, ale najmä časom duchovného napredovania," dodal vladyka.
Dříve SPN informoval o tom, že metropolita Rastislav posvätil priestory Bohosloveckej fakulty v Prešove.
